Včela – pre bežného človeka sa všetky javia podobne. V skutočnosti existuje množstvo variácií včiel, ktoré majú odlišné správanie, silné stránky a obmedzenia. V tomto príspevku sa dozviete o rôznych variantoch včiel medonosných, o ktoré sa ľudia môžu rozhodnúť starať alebo s nimi inak prísť do kontaktu. Vo svete je viacero druhov, v strednej európe ide o poddruhy včely medonosnej západnej, respektíve včely európskej.
Včely medonosné sú domestikovaný hmyz, ktorý žije v kolóniách s jednou plodnou kráľovnou, niekoľkými samcami trúdov a mnohými nepáriacimi sa robotnicami. Sú dôležitými opeľovačmi a tiež zdrojom medu pre ľudí. Odkedy ich ľudia presťahovali na nové miesta, medonosné včely existujú aj mimo západnej Európy, odkiaľ pochádzajú. Mnoho poddruhov západných včiel medonosných tiež vzniklo v dôsledku prirodzených geografických variácií oblastí, v ktorých žijú, a zásahu ľudí, ktorí ich selektívne chovali. Nasledujú niektoré z najvýznamnejších odrôd:
Včela medonosná
Vo všeobecnosti sú Apis mellifera červeno/hnedé s čiernymi pásmi a oranžovo žltými krúžkami na bruchu. Majú srsť na hrudníku a menej srsti na bruchu. Na zadných nohách majú aj peľový košík. Nohy včiel sú väčšinou tmavohnedé/čierne.
Talianska včela medonosná – vlašská (Apis mellifera ligustica)
Tento poddruh včiel medonosnej je najbežnejší u Apis mellifera. Ako naznačuje ich názov, najprv sa našli v Taliansku, potom sa ľudia rozšírili do iných regiónov. Čo robí talianske včely tak populárne, je ich učenlivejšia povaha, odolnosť voči chorobám a vysoká produkcia medu. Talianske včely majú často svetlejšie žlté sfarbenie tela, ktoré sa včelárom páči aj čisto pre ich vizuálnu príťažlivosť.
Nevýhodou týchto včiel je, že ich plodové cykly sú dlhé, takže môžu zjesť viac medu, keď larvy dospejú. Okrem toho je známe, že za potravou prepadávajú iné slabšie úle a pripájajú sa k iným prosperujúcim úľom, čo nie je ideálne pre dôslednosť pri ich výchove.
(c) Pete Woodall
Európska tmavá včela medonosná (Apis mellifera mellifera)
Európske tmavé včely medonosné majú takmer úplne čierne sfarbenie, ktoré môže niekedy obsahovať nádych žltej. Z hľadiska tvaru tela bývajú kratšie a zavalitejšie ako väčšina včiel. Európske tmavé včely sú prispôsobené na život v chladnom podnebí, a preto sa vyskytujú v Nemecku, škandinávskych krajinách a Spojenom kráľovstve, ale aj v Českej republike
Aj keď sa zdá, že ich odolnosť z neho robí preferovaný poddruh na chov, prichádza s nevýhodou obranného správania. Navyše, keď sa tento typ včiel skríži s inými poddruhmi, ich potomstvo môže byť dosť agresívne.
(c) Bastien Louboutin
Včela medonosná kraňská (Apis mellifera carnica)
Kraňské včely pochádzajú z regiónu Kraňsko v Slovinsku, ako aj z horných častí Balkánskeho polostrova a z východných Álp. Majú malú veľkosť a viac vlasov ako iné poddruhy, čo im dodáva sivastý vzhľad. Žiarivou črtou kraňských včiel je ich extrémna mierumilovnosť, vďaka čomu sú bezpečnejšie a ľahšie sa s nimi pracuje ako s väčšinou iných odrôd. Tiež sú menej náchylné na unášanie sa do iných úľov alebo ich kradnutie. To v kombinácii s ich odolnosťou voči chorobám znižuje pravdepodobnosť, že sa nakazia a prenesú choroby.
Kraňské včely prechádzajú zimami v malom počte a spotrebujú tak menej medu, čo je ďalšie plus. Na jar však ich kolónie rýchlo rastú a v dôsledku premnoženia sa môžu začať rojiť. Na Slovensku je práve tento poddruh najčastejší.
(c) crudiferia
Kaukazská včela medonosná (Apis mellifera caucasica)
Tieto včely pochádzajú zo stredného Kaukazu. Sú chlpaté, sivasté a pokojné ako kraňské včely. Kaukazské včely sú však väčšie a majú výrazne dlhý jazyk, ktorý im umožňuje zbierať nektár z kvetov, ku ktorým iné druhy včiel nemusia mať prístup.
Chvíľu im trvá, kým si vybudujú svoju kolóniu, a ich počet vrcholí okolo leta. V niektorých lokalitách, kde kvety kvitnú predovšetkým v lete, je to výhodou. V iných, kde sa kvety množia na jar, je to nevýhoda a vedie to k menšej produkcii medu. Okrem toho majú tendenciu používať veľké množstvo propolisu, lepkavej látky, ktorá drží pohromade ich úle. Včelári môžu mať v dôsledku toho ťažkosti s pohybom a prezeraním častí úľa.
(c) helmas
Ruská včela medonosná (Apis mellifera artemisia)
Ruské včely sú novšou populáciou, ktorá nemá vedecké poddruhové rozlíšenie od všeobecných včiel Apis mellifera. Ako už bolo povedané, majú niektoré jedinečné vlastnosti, vďaka ktorým sú vhodné . Tieto včely sa totiž prispôsobili životu v oblasti, kde prevláda včelí parazit, roztoč Varroa. Z tohto dôvodu majú odolnosť voči roztočom Varroa, ktoré sú hrozbou v iných častiach sveta. Ich sklon k čisteniu úľov ich robí odolnými aj voči inému parazitovi, tracheálnemu roztočovi.
Aby si však včelári zachovali odolnosť voči roztočom, musia chovať ruské včely oddelene od ostatných poddruhov. Ak dôjde ku krížovej kontaminácii alebo kríženiu, ruské včely stratia veľkú časť svojej odolnosti voči škodcom. Pre bežného včelára nie je ľahké získať tieto včely.
Včela medonosná grécka (Apis mellifera cecropia)
Chová sa podobne ako talianská včela, má mimoriadne miernu povahu a minimálny sklon ku rojeniu. Paradoxne krížence tejto včely a včely medonosnej tnavej sú naopak extrémne agresívne. Vyhovujú jej ale stredomorské podmienky v strednej európe sa nechová.
© lamprisdimitris