Vždy, keď príde téma o pomoci včelám, opeľovaciemu hmyzu alebo prírode všeobecne, objaví sa rada: VYSÁDZAŤ medonosné rastliny.
Takáto zjednodušená rada so sebou nesie žiaľ mnohé nebezpečenstvá. Niektoré medonosné rastliny nie sú pre Vaše okolie vôbec prínosom. Niektoré znamenajú dokonca reálnu pohromu.
- Medonosné rastliny zvyšujú výhody pre včely medonosné (len ony a čmeliaky produkujú med). Takýmto šetrením prírody teda „zachránime“ hlavne včelu medonosnú, či skôr peňaženku včelára…
- Za MEDONOSNÉ rastliny sú považované veľmi často aj rastliny, ktoré sú pre naše ekosystémy cudzie a v týchto ekosystémoch invázne. Mnoho inváznych cudzorodých druhov si často našlo cestu do našich ekosystémov ako utečenci z domácich záhrad: Aj keď ich vysadili (respektíve stále ich sadia) s dobrou ideou, kvôli ich výnosu medu.
Tieto rastliny už radšej nevysádzajte
Príklad niekoľkých rastlín, ktoré sú považované za MEDONOSNÉ a ktoré boli aj odporúčané na pestovanie, pričom sú dnes inváznymi nepôvodnými druhmi, alebo sa tak minimálne správajú.
Boľševník
-všetky druhy, dnes oficiálne invázna rastlina. Rastie najmä na vlhších živnejších pôdach, napr. popri vodných tokoch. Na mieste zvykne pomerne rýchlo obsadiť priestor, nakoľko už skoro na jar vytvára veľké listy, ktoré zatienia pôvodnú vegetáciu a postupne ju vytlačia. Šíri sa semenami. V päťdesiatych rokoch 20. storočia k nám do Európy prišiel ako okrasná a dnes možno prekvapivo aj medonosná rastlina. Pri dotyku spôsobuje pľuzgiere!
Budleja
– Budleja Davidova, aj dnes je tento ker predávaný, ako pastva pre včely a motýle. Keď jej však nechcete priveľa, pripravte sa na odstraňovanie odkvitnutých súkvetí, nakoľko sa ľahko rozšíri aj tam, kde nechcete. Ročne produkujú množstvo semien, ktoré sa royširujú aj v priestoroch, kde ju isto nechcete. Nevysádzajte ju pri budovách, dokáže ich narušiť. Vo Veľkej Británii je to invázny druh. Majú s ňou najviac skúseností – v podstate ju do európy doniesli. Našemu teritórium pred invazívnym šírením čiastočne pomáhajú chladnejšie zimy. (alebo do nedávna bolo)
Lupina
– Lupina mnoholistá – vlčí bôb. Iste veľmi pekná rastlina, ktorá sa vyníma na záhone krásnym kvetom v rôznych farebných variáciach. Priťahuje naozaj aj včelz a čmeliaky. Vo voľnej prírode, kam sa rozšírila najmä zo záhrad, rastie na rumoviskách, lesných lúčkach. Vysievali ju aj ako krmovinu pre zver. Na poliach ju sadili ako zelené hnojenie, v okolí ciest, železníc, na nelegálnych skládkach sa uˇy rozširuje samostatne.
Nie je náročná na podmienky stanovišťa. Rozširuje sa vegetatívne, rozrastaním koreňov, z ktorých vyrastajú nové rastliny, ale aj generatívne semenami. Nie je u nás definovaná priamo za invazívny druh, v prírode sa ale odporúča jej likvidácia. V českej republike ju už považovaná za invazívnu rastlinu.
Náprstník červený
– Náprstník červený, opäť nádherná rastlina, ktorá je ale naviac jedovatá. Reakcia môže prísť aj po niekoľkých dňoch a preniesť sa môže aj dotykom. Fascinujúce purpurové kvety sú lákadlom pre záhradkárov a aj sa stále ponúka. Je to dvojročka, ktorá sa šíri hlavne semenami. V prírode je inváznou rastlinou. Pôvodný druh u nás je náprstník veľkokvetý.
Zlatobyľ
– Zlatobyľ kanadská, respektíve druh obrovská pochádza zo severnej ameriky. Iste je to liečivka, ktorá je dnes v našej prírode už naozaj DOMA. Ide však o invazívnu rastlinu. Zlatobyle obrovská a kanadská sa v európskych botanických záhradách ocitli ešte niekedy v 17. storočí. V súčasnosti sa hromadne vyskytujú a premnožujú najmä na zanedbaných pozemkoch, pozdĺž železničných tratí a ciest, v povodiach vodných tokov, v opustených hospodárskych dvoroch, odkiaľ prenikajú do okolitých stanovíšť. Oba druhy inváznych zlatobylí sú svetlomilné rastliny produkujúce veľké množstvo maličkých nažiek s vysokou klíčivosťou. Vážnejšie však ohrozujú trvalejšie kultúry ako sú stromové škôlky a mladšie výsadby, a samozrejme tiež vinice. Invázne zlatobyle dokážu oddialiť až znemožniť úspešnosť hlavne extenzívnych plantáží, aktuálne napr. rýchlorastúcich drevín. Trojicu u nás bežne vyskytujúcich sa zlatobylí dopĺňa pôvodne domáci, i keď v porovnaní so zmienenými podstatne menej rozšírený druh – zlatobyľ obyčajná.
Netýkavka žliazkatá
– Netýkavka žliazkatá, -veľká jednoročná rastlina z Himalájí. Donesená bola ako okrasná rastlina. Teraz ju nájdeme na veľkej časti severnej pologule. V Európe je od roku 2017 v zozname invazívnych nepôvodných druhov. Dorastá do výšky 1 až 2 m s jemne zelenou alebo červeno sfarbenou stonkou a kopijovitými listami dlhými 5 až 23 cm. Rozdrvené lístie má silný zatuchnutý zápach. Pod stonkami listov má rastlina žľazy, ktoré produkujú lepkavý, sladko voňajúci nektár. Kvety sú ružové. Po odkvitnutí medzi júnom a októbrom rastlina vytvára semenné struky 2 až 3 cm dlhé a 8 mm široké, ktoré pri narušení explodujú semená až do vzdialenosti 6-7 metrov.
Pohánkovec, krídlatka, Fallopia
– Pohánkovec- akékoľvek druhy. Toto je asi najväčší omyl, aký záhradníci v Anglicku a Holandsku dokázali spraviť. Prvé kusy boli v ich parkoch. Máme tu dnes burinu, ktorá je asi najväčším súperom človeka. Pozemky, kde sa nachádza táto rastlina, sú na ostrovoch, či v Beneluxe dnes automaticky degradované do najnižšej cenovej skupiny. Ako nepredajné. Amatérska likvidácia neprichádza do úvahy, špecializované firmy to robia herbicídmi s každoročným opakovaním a to aj v intervale viac ako 10 rokov. Mechanická likvidácia je bez efektu a skôr pomáha k väčšej expanzii. Nesmie sa dať do kompostu!!! Prežije totiž aj vysoké teploty kompostovania.
Prečo je to tak? je to rastlina, ktorá rastie v japonsku, sachaline a kurilách v sopečných oblastiach. Preráža aj hrubé lávové vrstvy. Doslova v mŕtvom prostredí sa z podzemia vynorí nová byľ krídlatky. Má niekoľkovrstvový podzemný systém koreňov, ktorými prerastá pôdu, doma preráža vrstvy lávy a v mestách betón či murivo budov. Korene sú aj v niekoľkometrovej hĺbke. Naviac z každého kolienka nadzemnej časti vyrastie nová rastlina.
Likvidácia pohánkovca.
Pri likvidácii sa skúšalo mechanické ničenie nadzemnej časti spojené s kompostovaním – opačný efekt sa dostavil aj na pozemkoch kde sa použil kompost (preto teda nekompostovať). Rastlina ktorá prežije v lávových poliach, horúčavy vždy v nejakom percente prežije aj v komposte. No a na starom pozemku krásne vyrastie nová húština z podzemkov.
Dlho sa verilo, že v našich podmienkach nie je pohánkovec schopný sa množiť semenom. Proste semená nedozrejú. Lenže v európe máme aj hybrid pohánkovca japonského a sachalinského. Pohánkovec český. Naši susedia asi na pomenovanie hrdí nebudú. Ale to čo nedokázali tieto rastliny v ázii, dokázali v európe. Hybrid je ešte odolnejší ako jeho rodičia. A hlavne vznikol generatívne. Teda nejaké semená asi dozreli.
Pohánkovec je pekná, medonosná rastlina. Dokonca je jedlá , respektíve liečivá. Všetky jej plusy zatieňuje schopnosť obsadiť životný priestor a vytlačiť akúkoľvek konkurenciu. V japonsku má prirodzeného nepriateľa, ale druh chrobáčika si rád pochutnáva aj na iných rastlinách. Biologický boj teda neprichádza do úvahy. Účinný je chemický len postrek, presne cielený v čase, keď na jeseň začínajú schnúť nadzemné časti. Rastlina si ho stiahne aj do podzemia. Následne spálenie nadzemných častí po uschnutí a to všetko vo viacročnom opakovaní. Či sa zachráni neporušená okolitá príroda – asi nie, ale aspoň Vám ostane dom.
Rudbekia
Rudbekia strapatá i srstnatá pochádza zo Severnej Ameriky, z východnej a strednej časti USA a severovýchodu Kanady. Do Európy a na Slovensko ju doviezli hlavne ako okrasnú rastlinu. Rastie na vlhších a humóznejších pôdach, v okolí vodných tokov, na narušených ruderalizovaných miestach, popri cestách, železničných tratiach, na lesných okrajoch. Rozmnožuje sa vegetatívne – rozrastaním a rozkonárovaním plazivých podzemkov. Ide o trvácu bylinu s výškou 50 – 250 cm, s plazivým rozkonárujúcim sa podzemkom. Byľ je v hornej časti rozkonárená, holá. Listy vyrastajú striedavo, sú holé alebo riedko chlpaté a veľmi variabilné. Dolné a prostredné listy sú stopkaté, laločnaté, končisté, na okraji pílkovité. Horné listy má sediace, nedelené, vajcovité. Kvitne od júla do septembra, prípadne októbra. Kvety má usporiadané vo veľkých úboroch s priemerom 7 – 12 cm. Jazykovité kvety majú zlatožltú farbu, terčovité kvety má výrazné, čiernohnedej alebo zelenožltej farby. Plodom je holá nažka.
Glejovka americká
Glejovka americká je trváca bylina so sivasto chlpatou byľou, zvyčajne len málo rozkonárenou alebo nerozkonárenou, ktorá pri poranení roní bielu šťavu. Rastlina dorastá až do výšky 2 metre. Má hrubý dužinatý plazivý podzemok, z ktorého vyrastajú nové byle. Listy má protistojné, podlhovasto vajcovité, celistvo okrajové, na vrchnej strane tmavozelené hladké, na spodnej strane husto sivasto chlpaté. Druh kvitne v júni až júli voňavými ružovými kvetmi, ktoré má sústredené do vrcholových okolíkov polguľovitého tvaru. Plody majú tvar podlhovasto vajcovitých mechúrikov, v ktorých sa vytvoria semená s dlhým bielym páperím. Rastlina je jedovatá. Pochádza zo Severnej Ameriky. Do Európy ju doviezli ako medonosnú, ale aj okrasnú rastlinu.
Včelári a záhradníci v minulosti doniesli aj drevinz, ktoré sú dnes definované ako invazívne. Agát biely je asi najstarším príkladom, ale patrí tu aj sumach pálkový či pajaseň žliazkatý
Aké je ešte raz nebezpečenstvo výsadby týchto rastlín?
Tam, kde sú tieto rastliny v záhrade , sa často nechcene zvyšuje aj „biodiverzita“ o túto rastlinu i v blízkom lese, na lúke či pri rieke – možno aj v nejakej rezervácii a dôjde k ďalšej katastrofe v ekosystéme – INVÁZNE RASTLINY SÚ JEDNOU Z HLAVNÝCH PRÍČIN KRÍZY BIODIVERZITY!
