Narcis

Narcis – posol teplejších dní.

Narcis

(c) Peter Danter, https://www.inaturalist.org/observations/39243245

Narcis je ďaľšou cibuľovinou, bez ktorej si ani nevieme predstaviť jarné dni. V závislosti od odrody kvitnú narcisy od februára do apríla. Veľmi malé odrody dorastajú do výšky iba 10 cm. Najväčšie z nich dosahujú výšku aj 50 cm. Rozmnožujú sa cibuľkami, ktoré samy kvitnú už po jednom alebo dvoch rokoch. Vďaka tomu sa pomerne rýchlo vytvárajú zhluky týchto kvetov.

Farebné spektrum má obmedzené na odtiene žltej, oranžovej, bielej a marhuľovej. Napriek tomu sú narcisy veľmi rozmanité. Odrody sa líšia veľkosťou kvetov, tvarom kvetov, výškou a dobou kvitnutia. Prirodzená oblasť rozšírenia divokého druhu sa nachádza v juhozápadnej Európe s centrom rozšírenia na Pyrenejskom polostrove. Prirodzene rastú v otvorených lesoch, na lúkach.

Narcisy sú trváce, bylinné rastliny, ktorých hlavným orgánom je cibuľa. Z cibúľ zvyčajne vyrastú tri až štyri listy. Bezlisté súkvetie obsahuje od jedného do 20 kvetov, v závislosti od druhu a odrody. Každý z nich má ochranu suchým listeňom. Kvet sa skladá z dvoch rôznych častí, hlavnej koruny so šiestimi jednotlivými okvetnými lístkami a druhotnej koruny, ktorá môže mať miskovitý, kalichovitý alebo trúbkovitý tvar a môže mať aj rôznu dĺžku. U mnohých druhov kvety vydávajú vôňu. Po oplodnení sa z kvetu vyvinie trojkomorová kapsula obsahujúca množstvo semien. Po dozretí semien odumrú všetky nadzemné časti rastliny, teda listy a kvetné stonky, a prežije iba cibuľka narcisu

Narcis obsahuje jedovaté alkaloidy.

Pestovanie:

Cibuľky narcisov sa najlepšie vysadiť na jeseň.  Hĺbka výsadby cibúľ je zvyčajne 10 až 15 centimetrov. Spravidla pripravíte jamku s dvojnásobnou hĺbkou , ako vysoká je cibuľka. Vzdialenosť výsadby je 12 až 15 centimetrov. Narcisy nie sú na vlhkosť také citlivé ako väčšina ostatných cibuľovitých kvetov. Na jeseň tiež rýchlejšie zakorenia, ak cibuľky po výsadbe dôkladne zalejete. Narcisy nemajú veľké nároky, ale predsa len niekoľko tipov:

  • Pôda by nemala byť dlhodobo príliš suchá.
  • Keď dokvitnú, stonky kvetov by sa mali odstrániť skôr, ako sa vytvoria semená.
  • Listy naopak nechajte až samé zožltnú
  • Na jar ich môžete hnojiť kompostom
  • Ak prestanú kvitnúť, vyberte cibuľky, oddelte ich od seba a znova zasadte
Narcisové kvety a opeľovače.

Narcis je kvetom, ktorý aj v chladnom období priláka opeľovače. Nenavštevujú ho masovo, ale predsa poskytuje okrem nektáru a peľu ešte niečo naviac. Samotné kvety totiž dokážu zadržiavať, či dokonca vytvárať teplejšie prostredie ako je okolie. Hmyz takto využíva bonus naviac aj počas chladnejších dní. Ale pozor, niektoré odrody, hlavne tie najkrajšie sú sterilné. Je to zámer šlachtiteľov, aby nedošlo ku oplodneniu a tvorbe semien. Kvety takto vydrzia dlhšie. Je to rovnaký efekt ako u zlatovky. Pre včely sú teda prínosom tie najjednoduchšie kvietky zo záhrad starých mám..

Lišaj marinkový – Macroglossum stellatarum

Lišaj marinkový – slovenský kolibrík

Lišaj marinkový- takto ho pozná len pár odborníkov. Pre väčšinu je to náš slovenský kolibrík. Upúta svojim letom a schopnosťou manévrovať do rôznych strán.

Slovenský kolibrík

© Vril, https://www.inaturalist.org/observations/125287705

Popis:

Lišaj marinkový okrem letu upúta chlpatou hruďou, bruškom a chvostom v čiernej, hnedej a bielej farbe. Opäť pripomenie skôr vtáka ako motýľa. Dlhý sosák tiež vyzerá ako dlhý zobák kolibríka. Predné krídla majú sivohnedú farbu s dvoma nenápadnými, úzkymi, zvlnenými, tmavohnedými pásmi. Výrazne menšie zadné krídla má oranžovohnedé a na vonkajšom okraji s čiernym okrajom.

Ako všetky húsenice z tejto čeľade lišajov, aj húsenice lišaja marinkového majú na bruchu nápadný hrot, takzvaný análny roh. Je modrastý so žltou špičkou. Takto sa snažia húsenice odstrašiť predátorov.

Liśaj marinkový húsenica

© Rui Saraiva, https://www.inaturalist.org/observations/45012094

Biotop:

Náš slovenský kolibrík naozaj nie je bežným druhom. nepriśiel ale z južnej ameriky, ale zo stredomoria. Je to druh, ktorý jasne využíva oteplenie podnebia a postupuje na sever. Objavil sa už i v nórsku. Asi tam spôsobil senzáciu… Pôvodne lietal zo stredomoria do strednej Európy až začiatkom leta, aby vytvoril ďalšiu generáciu. Nakoľko prezimuje ako dospelý motýľ naše zimy mu skorší príchod a skorý prelet z juhu neumožňovali. V posledných rokoch sa objavuje už v marci a ide o exempláre, ktoré už boli v zime u nás. Vyhovuje mu aj prítomnosť človeka a často lieta v mestských oblastiach s mikroklímou.  Jedinou požiadavkou je prítomnosť kvetov bohatých na nektár a dobré počasie s množstvom slnka a slabým vetrom. Motýle takto lietajú aj v parkoch, záhradách či na balkónoch v mestách, kde rastú kvitnúce rastliny. Vyhýbajú sa len hustým lesom. 

Doba letu:

Lieta od skorej jari. Nakoľko môže mať tri generácie v roku, lieta až do neskorej jesene. Najväčší výkyt je ale v polovici leta.

Potrava:

Motýľ vzhľadom na vysokú energetickú spotrebu potrebuje navštíviť tisíce kvetov. Vzhľadom na spôsob letu však s tým nemá problém. Nakoľko sa ani nezastavuje, neochladzuje svalstvo a vlastne lieta úspornejšie. Obľubuje floxy, bôbovité rastny, ale aj balkónové muškáty, či petúnie. Budleje sú vítané vždy.

Ešte aj vajíčka kladú samice počas letu na listy lepkavca (Galium)

Motýle na slovensku

Orgován – Syringa vulgaris

Orgován

Orgován patrí do čelade olivovitých. Niekde ho poznajú aj pod názvom turecká, či španielska baza. Jasne to odzrkadľuje pôvod tejto dreviny, aj keď na našom území sa pestuje už roky. Rod zahŕňa rad druhov, najčastejším je ale orgován obyčajný.

Orgován

© Nuno Veríssimo P, https://www.inaturalist.org/observations/89627312

So svojimi voňavými kvetmi je pre mnohých neodmysliteľne spojený s jarou a dodnes zdobí nespočetné množstvo záhrad. Netreba si ho zamieňať s budlejou, ide o iný rastlinný rod, ktorý je s orgovánom botanicky príbuzný len veľmi vzdialene.

V posledných rokoch sa tomuto kríku mnohí vyhýbali, pretože jeho kúzlo vidieckej záhrady sa nehodilo do moderných záhrad. Je však jedným z najstarších európskych záhradných kríkov. Ak koncom apríla rozkvitne, v záhrade sa šíri nezameniteľná orgovánová vôňa.

Vzhľad a rast

Orgován je opadavý ker, ktorý časom vyrastie do veľkého kríka, zriedkavo aj na malý strom. Kvetné puky sa zvyčajne nachádzajú v pároch na koncoch konárov vytvorených v predchádzajúcom roku. Svoju typickú kvetinovú vôňu potom vydávajú aj biele, ružové až fialové kvety. Po odkvitnutí, približne začiatkom júna, tvoria orgován ovocné tobolky, ktoré obsahujú semená.

Orgován obľubuje slnko a znáša i sucho. Vyrastie síce aj v tieni, ale koruna je redšia. Tolerantný je aj na pôdne podmienky. Neznáša však premokrenie. Orgován je veľmi vhodný na individuálne umiestnenie, ale možno ho kombinovať aj s inými kvitnúcimi kríkmi.

Rez:

Orgován tvorí kvetné puky na výhonkoch z predchádzajúceho roku. Aby ste zbytočne nezmenšili nádheru kvitnutia, mali by ste po odkvitnutí robiť len menšie rezné opatrenia. Naopak staré, prerastené kry privediete na jeseň späť do formy odrezaním hlavných konárov na dĺžku 40 až 60 centimetrov (zmladzovací rez). Ak chcete pestovať orgován ako malý strom s jdným kmeňom, mali by ste odrezať všetky vedľajšie konáre, keď sú rastliny mladé.

Množenie:

Najjednoduchšie ker rozmnožite odkopkami na jar, alebo jeseň. Veľmi odnožuje, co môže byť na stanovisku aj nevýhodou a treba ho udržiavať v rámci priestoru. Sú aj ušľachtilé odrody, ktoré sa množia odrezkami, nakoľko sú často štepené na podnožiach. Je možné i množenie výsevom, je to ale omnoho pomalšie, naviac nemáte zaručené vlastnosti voči pôvodnej rastline.

Tesárka väčšia – Chelostoma rapunculi

Názov druhu: tesárka väčšia, alebo tesárka zvončeková väčšia

Tesárka väčšia sa tiež špecializuje na rod zvončekov. Je o niečo väčšia ako sesterský druh tesárka zvončeková

včela Tesárka

© Mette Ósland Pedersen, https://www.inaturalist.org/observations/220651194

Popis:

Samica meria do 9 mm. telo má čiernu základnú farbu s riedkymi sivastými a béžovými vlasmi, brucho s bielymi pásmi. Veľmi sa podobá Ch. florisomne ale má krátke horné čeľuste a chýba lamela štítu hlavy. samec meria tiež 9 mm, má hustejšie, žltohnedé chlpy. Terminálny tergit má centrálne vtlačený a končiaci tromi širokými, rovnými vydutinami.

Rozšírenie:

Obýva celú európu okrem ďalekého severu. Vystupuje do nadmorskej výšky 2000m.

Biotop:

Táto malá včela tesárka vyhľadáva lesné čistinky ale aj obývané oblasti. Podmienkou je prítomnosť rastlín na ktoré sa špecializuje.

Hniezdenie:

Stavia lineárne hniezdo z mŕtveho dreva a dutých stoniek. Používa tiež hniezdne pomôcky. Hniezda pozostáva z 1-6 plodových buniek usporiadaných za sebou v dutinách s priemerom 3-5 mm. Priečky a uzatváracia zátka hniezda sú veľmi podobné ako u tesárky iskerníkovej.

Potrava:

Táto tesárka je špecializovaná na zvončeky, hlavne na zvonček obyčajný. Včela vchádza do kvetu nasáva nektár z nektárií a medzitým zmetá peľ nohami k brušnej kefke. Na vývoj jednej larvy potrebuje zozbierať peľ zvončeka obyčajného asi zo 60 kvetov. Samce často vo zvončekoch aj spia.

Doba letu:

Tesárka Chelostoma rapunculi má jednu generáciu za rok. Je univoltínna. Lieta od začiatku júna do konca augusta.

Druhy tesárok

Tesárka iskerníková – Chelostoma florisomne

Názov druhu: tesárka iskerníková

Tesárka iskerníková, často navštevuje kvety iskerníka. Samce tu aj spia a čakajú na samice.

tesárka iskerníková

(c) Gilles San Martin, https://www.inaturalist.org/observations/25138368

Popis:

Samica meria do 11 mm. Včely majú štíhle valcovité telo čiernej farby. Na koncových tergitoch sú biele strapce chĺpkov, včela ich využíva na zber peľu. Tieto tesárky sú podobné tesárke zvončekovej.

Samec je menší len okolo 7 mm ale podobný samici.

Rozšírenie:

Táto včielka lieta v celej európe, okrem najsevernejších oblastí. V horách až do nadmorskej výšky 2000 m.

Biotop:

lesy, lesné čistinky a okraje, ale aj ovocné sady.

Hniezdenie:

Tesárka iskerníková často využíva staré nory lariev drevokazných chrobákov alebo dutiny v slamených strechách, či trstine. Obsadzuje dutiny s priemerom 3 aź 5 mm. Stonka trstiny môže obsahovať dve až osem plodových buniek s priemernou dĺžkou 12 mm. Dĺžka plodových buniek odpovedá priemeru hniezdneho tunela a pohlavím zvierat. Čím menší je priemer, tým dlhšie sú plodové bunky. Prepážky majú hrúbku 0,5 až 1,5 mm a zostávajú trochu elastické, pravdepodobne v dôsledku pridania žľazových látok a nektáru. Keď sa prinesie dostatok peľu, niekedy sa strieda s nektárom, znova sa zvlhčí nektárom a potom sa znesie vajíčko. Vo väčšine hniezd je medzi koncovou zástrčkou a poslednou vybudovanou materskou bunkou prázdny priestor dlhý 4 mm. Pritom prázdne predsiene – bunky môžu byť aj inde v hniezdnom tuneli. Tunel hniezda včela uzatvorí hrubou pieskovou zátkou (2 až 7 mm), v ktorej sú dokonca zabudované kamienky.

tesárka iskerníková - uzáver hniezda

(c) Gilles San Martin https://www.inaturalist.org/observations/25138368

Samica stavia aj viac hniezd. Vajíčko je priesvitnej belavej farby, valcovitého tvaru a mierne zakrivené. Tesárka ho umiestni v strede peľovej zásoby. Vajcia sú pomerne veľké: 2 mm dlhé, 1 mm široké. Inkubačná doba vajíčka trvá až 5-9 dní. Mladá larva zostáva nejaký čas pripútaná bruchom k zásobe potravy a pri žraní sa musí len schúliť. Vývoj larvy trvá až 45 dní.

Dospelé larvy spriadajú sivobiely, nepriehľadný, hodvábny kokón 10-11 mm, ktorý je zvnútra opatrený tenkou, priehľadnou hnedastou vrstvou. Tesárka iskerníková ​​prezimuje ako kukla., niekedy ale ešte nevyfarbené – sivobiele inokedy už tmavé.

Je to častý návštevník umelých hniezdnych pomôcok

Potrava:

Tesárka iskerníková je špecializovaná na iskerník. Občas navštívi aj púpavy a šalviu, ale kvôli nektáru, nie peľu. Peľ iskerníka zhromažďuje včela tak, že brušnou kefou udiera hore a dole o prašníky iskerníka. Samice hľadajú potravu cca 150 metrov od hniezda.

Doba letu:

Tesárka iskerníková má jednu generáciu za rok . Lieta od polovice apríla do polovice júna.

Druhy tesárok

Tesárka zvončeková – Chelostoma campanularum

Názov druhu: tesárka zvončeková.

Tesárka zvončeková je malá štíhla včielka, špecializuje sa na kvety zvončeka.

Tesárkazvončeková

© ed_phillips, https://www.inaturalist.org/observations/184229023

Popis:

Samica meria len 6 mm. Hlavu a hruď má tmavú takmer čiernu. Čelo má klenuté. Brucho má zasa horizontálne rebrované s bielou brušnou kefkou.

Samec je podobný samici, len trocha menší , má cca 5 mm. 7. tergit na konci bruška más 2 úzke tŕne.

Rozšírenie:

Tento druh včielky nájdeme v celej európe, okrem najsevernejších oblastí.

Biotop:

Obľubuje lesné okraje a čistinky, ale aj sady, sídla, všade, kde rastú zvončeky.

Hniezdenie:

Hniezdi v lineárnych dutinách (Ø 2–2,5 mm) v dierovitom, červotočom odumretom dreve všetkých druhov a stonkách, tiež rada osídli hniezdne pomôcky. Materiálom na oddelenie buniek je hlina. Prezimuje ako odpočívajúca larva.

Potrava:

Tesárka zvončeková sa špecializuje na zvončeky (Campanulaceae) Obľubuje zvonček okrúhlolistý (Campanula rotundifolia), zvonček konáristý (Campanula patula) – druh bežný na lúkach , ďalej zvonček pŕhľavolistý(Campanula trachelium), alebo zvonček broskyňolistý (Campanula. persicifolia), ktorý sa nachádza v otvorených lesoch a ich okolí)(oligolektická). Kvôli nektáru môže využívať aj slez, respektíve bodliaky.

Doba letu:

Tesárka zvončeková má len jednu generáciu za rok (univoltínna). Lieta od konca mája do augusta, niektorí pozorovatelia udávajú až do septembra. Samce pritom hliadkujú v očakávaní samíc pri kvetoch a tiež spia v kvetoch. Tu prebieha i párenie.

Rôzne:

Ochrana tesárky zvončekovej nie je vôbec náročná. Ak zabezpečíte dostatočnú populáciu zvončekov a vhodné pomôcky na hniezdenie, ako sú drevené bloky s malými otvormi (Ø 2 – 2,5 mm) alebo nádoby naplnené tŕstím, určite Vás navštívi.

Druhy tesárok

Očkáň múrový – Lasiommata megera

Očkáň múrový

Očkáň múrový má hornú stranu krídel oranžovo-hnedú. Na tejto základnej farbe má výrazný mriežkovaný tmavohnedý vzor.

Očkáň múrový

(c) Keri Hardwick, https://www.inaturalist.org/observations/225102426

Popis:


Hornú stranu majú krídla očkáňa múrového oranžovo-hnedú. Na tejto základnej farbe majú mriežkovaný tmavohnedý vzor. Ďalším typickým znakom je, že má čiernu škvrnu oka s bielym stredom a to na hornej strane predných krídel v blízkosti špičky krídla. Trochu za stredom krídla, má aj malé čierne očné škvrny s bielymi stredmi na hornej strane zadných krídel.

Spodná strana predných krídel má tiež rovnakú oranžovo-hnedá farbu. Aj s rovnakou očnou škvrnou ako na hornej strane. Zadné krídla su naspodu zasa svetlošedohnedé s hnedými očnými škvrnami aj s čiernym okrajom a bielym jadrom.

Dospelé húsenice majú jasne zelenúj farbu a biele pozdĺžne čiary sú často len slabo naznačené. Húsenice všetkých vekových kategórií majú krátke, ale nie príliš husté chĺpky.

Očkáň múrový húsenica

(c) Gabriel Hermann , https://www.inaturalist.org/observations/204521063


Rozpätie krídel 40 mm až 52 mm, dĺžka húsenice maximálne približne 25 mm.

Biotop:


Očkáň múrový nie je vyberavý. Motýle nájdeme na skalnatých svahoch s trávnatým porastom a v roklinách, ale aj na lesných čistinkách, okrajoch lesov či na lúkach s množstvom poľných kvetov.

Doba letu:


Dospelé motýle lietajú od konca marca do konca októbra.

Húsenice prvej generácie možno nájsť približne od júna a húsenice druhej generácie od augusta/septembra až do jesene. V teplých rokoch má tento motýľ niekedy aj tretiu generáciu.

Očkáň múrový má na naśom území dve generácie.

Tento druh motýľa prezimuje ako húsenica.

Potrava:

Húsenice obľubujú rôzne trávy. Často ich nájdeme na reznačke laločnatej (Dactylis glomerata) a kostrave ovčej (Festuca ovina).

Motýle pijú nektár na ďatelinách (Trifolium), vrbici (Lythrum salicaria) alebo bodliak (Cirsium a Carduus.

Motýle sa obzvlášť radi zdržiavajú na kamenistej alebo skalnatej pôde a sedia tam na slnku. Pretože si často vyberajú aj kamenné múry ako svoje bidlá, odzrkadlilo sa to aj na ich slovenskom názve.

Motýle na slovensku

Ohniváčik čiernokrídly – Lycaena phlaeas

Ohniváčik čiernokrídly

Ohniváčik čiernokrídly je pribuzný k modráčikom. Samozrejme farba je teraz, ako naznačuje aj meno, iná. Krídla má nápadne oranžovo-červené.

Ohniváčik čiernokrídly

(c) Ian M. White , https://www.inaturalist.org/observations/147833750

Popis:

Obe pohlavia ohniváčika čiernokrídleho sa svojím vzhľadom nelíšia. Na hornej strane sú ich predné krídla oranžovo-červené s typickým širokým, tmavohnedým pásom na okraji a niekoľkými malými, tmavými a hranatými škvrnami v oblasti medzi okrajovým pásom a stredom krídla na hornej strane predných krídel.

Zadné krídla má na vrchu tmavohnedé. V zadnej vonkajšej časti majú oranžový pás a v hnedej oblasti zadných krídel sú jemné tmavé škvrny a krátke pruhy. Okraj zadných krídel malého medeného motýľa má vlny.

Spodnú stranu predných krídel majú podobná ako vrchnú, ale odtieň je viac sivý ako hnedý. Celkovo má na spodu farbu matnejšiu, ako na vrchu. Spodok zadných krídiel má v nenápadnej sivohnedej farbe, pričom pri zadnom okraji má tiež niekoľko vyblednutých tmavých škvŕn a pásik posiaty oranžovou farbou.

Húsenice ohniváčika čiernokrídleho majú zelenú základnú farbu s mierne tmavšou pozdĺžnou čiarou na chrbte. Občas sa objavia exempláre, ktoré majú odtieň farby viac do žlta, respektíve húsenice s ružovou strednou čiarou na chrbte a podobne sfarbenými jednotlivými čiarami na bokoch. Majú tiež veľmi jemné ochlpenie .

Húsenica ohniváćik čiernokrídly,

(c) sabine-g, https://www.inaturalist.org/observations/249359858

Ohniváćik čiernokrídly húsenica

(c) Benoît Segerer, https://www.inaturalist.org/observations/166765284


Rozpätie krídel 22 mm až 27 mm, dĺžka húsenice maximálne cca 15 mm.

Biotop:


Ohniváčik čiernokrídly vyhľadáva otvorené alebo riedko porastené krajiny. Tieto motýle možete preto vidieť aj na úhoroch, ruderálnych oblastiach, pieskoviskách a iných piesočnatých oblastiach vrátane vresovísk.

Doba letu:


Ohniváčik čiernokrídly lieta v troch až štyroch generáciách. a to od marca až do konca októbra.
Húsenice tohto druhu motýľa možno pozorovať vo voľnej prírode od leta do jesene a po prezimovaní v štádiu mladej húsenice opäť od marca.

Potrava:


Najdôležitejšími kŕmnymi rastlinami húseníc malého medeného motýľa sú rôzne druhy šťavelov (Rumex). Obľúbený je najmä šťaveľ malý (Rumex acetosella).
Dospelé motýle pijú nektár na vratiči obyčajnom (Tanacetum vulgare), dúške vajcovitej(Thymus pulegioides), oregane obyčajnom (Origanum vulgare) a konopáči obyčajnom(Eupatorium cannabium).
Samce tohto druhu motýľa majú teritoriálne sklony, bránia svoje územie pred ostatnými samcami ohniváčika. V území netolerujú ani iné aj oveľa väčšie druhy, ako je napríklad babôčka pávooká (Aglais io).

Motýle na slovensku

Kéria japonská – Kerria japonica

Kéria japonská, ker kvitnúci na jar.

Kéria japonská rastie takmer všade, na svetle aj v tieni. Ideálny je ale polotieň, na horúcom slnku kvety veľmi skoro blednú. Patrí medzi ružovité rastliny, občas sa aj nazýva „Zlatá ruža“

Kéria japonska odroda Plenifora

© Paul B, https://www.inaturalist.org/observations/3027550

Je viacero variantov, najčastejšie sa v predzáhradkách objavuje odroda Plenifora so zloženými kvetmi. Pozor s takýmito majú problém včely, okolo nich budú lietať len malé druhy samotárok, ktoré sa prepracujú až k nektáru . Existuje aj odroda Simplex, ktorá má kvety jednoduché, ale o to väčšie..

Kéria japonská , Simplex

c) Marco Grandis, https://www.inaturalist.org/photos/244411204

Kéria kvitne v apríli, niekedy ale dôjde aj ku druhému kvitnutiu od augusta.

Rastlina dobre rastie vo všetkých pôdnych podmienkach, neobľubuje vápno a premokrenie, ale ani úplné vyschnutie. – má totiž plytké korene.

Výsadba:

Pri výsadbe, ideálne na jar, sa odporúča pre dobrý rast kríka kérie koreňový bal dôkladne zaliať. Kéria sa môže pestovať ako solitér, ale aj ako voľný živý plot, V plotoch sa sadí od seba na 50 centimetrov . Pri rýchlorastúcej kérii japonskej treba určite myslieť na koreňovú bariéru. Rastlina vytvára veľa behúňov a môže sa rýchlo šíriť v pôde bohatej na živiny.

Nenáročný krík kérie by nemal byť hnojený vôbec. Rastlina môže prosperovať aj napriek relatívne zlým podmienkam a nepotrebuje žiadne ďalšie hnojivo v normálne na živiny bohatej pôde. Ak ker dostáva priveľa živín, má tendenciu prerastať a obmedzuje kvitnutie.

Dôležitý je pravidelný rez. Ak sa kéria sa nezrezáva, rastlina sa začne nekontrolovateľne rozrastať. Neostrihaný ker sa vo vnútri začína stávať holým a len vďaka mnohým behúňom sa javí ako silný a veľký. Pri pravidelnom reze zostáva rastlina rovnomerne silná, kompaktná a kvitnúca. rez sa robí krátko po odkvitnutí aby rastlina mala čas vytvoriť nové výhonky, na ktorých v ďaľšej sezóne nasadí kvety.

Prezimovanie:

Kríky kérie sú mrazuvzdorné do -20 stupňov a v našich zemepisných šírkach nevyžadujú žiadnu špeciálnu zimnú ochranu.

Rozmnožovanie:

Rozmnožovanie kérie japonskej je ľahké. Rastlina pravidelne vytvára zakorenené výhonky, ktoré možno ľahko oddeliť od kríka a presadiť na iné miesto. Odnože sa len vykopú aj s plytkými korenmi a zasadia.

Kériu japonskú je možné rozmnožiť aj pomocou zrezaných výhonkov, ktoré zvyčajne získate pri pravidelnom reze po období kvitnutia. Odrezané výhonky vytvoria korene aj vo vode. Výhonky sa však môžu jednoducho vložiť do pôdy priamo po reze. Určite aspoň časť z nich zakorení aj sama.

Perlovec striebristopásavý – Argynnis paphia

Perlovec striebristopásavý

Perlovec striebristopásavý má typický úzky striebristý pás na spodnej strane zadných krídel. Vyhovujú mu okraje lesov.

perlovec striebristopásavý

© lastovka, https://www.inaturalist.org/observations/169749166

Popis:


U nás patrí tento perlovec medzi väčšie motýle. Obe pohlavia sa mierne líšia svojim sfarbením. Samce majú hornú stranu oboch párov krídel jasne oranžovú s hnedými škvrnami a hnedými pruhmi.

Samice majú na hornej strane krídel tmavšie oranžové až slabo zelenkasté základné sfarbenie. Na krídlach majú hnedé škvrny, ale žiadne pruhy.

Obe pohlavia majú spodnú stranu predných krídel svetlooranžovú. Spodné strany zadných krídel majú sfarbené do sivozelenej farby. Typickým je aj pre úzky striebristý pás, ktorý sa tiahne od predného okraja k vnútornému okraju na spodnej strane zadných krídel.

Okrem vyššie opísanej formy dospelého motýľa existujú aj poddruhy s mierne odlišným sfarbením a farebnými variáciami. Jedince patriace k poddruhu majú sú horné strany krídel sivostrieborné a nie oranžové.

Húsenice majú základnú farbu tmavohnedú. Telo pokrývajú hnedo oranžové tŕne, pričom cez telo sa tiahnu dve tenke žlto-oranžové línie. Priamo za hlavou majú húsenice pár čiernych , o niečo dlhších tŕňov. Tieto smerujú dopredu.

perlovec striebristopásavý húsenica

https://www.inaturalist.org/observations/164387536


Rozpätie krídel cca 55 mm až 65 mm, dĺžka húsenice maximálne 38 mm.

Biotop:


Perlovec striebristopásavý obľubuje slnečné, otvorené okraje lesov, lesné cesty a čistinky s kvetmi alebo kríkmi aj lúky obklopené lesom. Motýle sa zriedka nachádzajú mimo lesov alebo mimo ich okrajov.

Doba letu:


Dospelé motýle možno pozorovať od júna do augusta. Húsenice sa objavujú od konca leta a schovávajú sa na jeseň. Od marca nasledujúceho roku sú opäť aktívne až do apríla/mája a nakoniec sa zakuklia.

Perlovec stribristopásavý má každý rok jednu generáciu.

Tento druh motýľa prezimuje ako húsenica.

Potrava:


Potravou húseníc perlovca striebristopásavého sú rôzne druhy fialiek (Viola). Dospelé motýle s obľubou sajú nektár z kvetov ostružiny (Rubus), hlaváča(Scabiosa) a bodliakov (Carduus a Cirsium). Často tam sedia dlho a pijú, a preto ich možno ľahko pozorovať.

Motýle na slovensku