time-zone

Očkáň múrový – Lasiommata megera

Očkáň múrový

Očkáň múrový má hornú stranu krídel oranžovo-hnedú. Na tejto základnej farbe má výrazný mriežkovaný tmavohnedý vzor.

Popis:

Hornú stranu majú krídla očkáňa múrového oranžovo-hnedú. Na tejto základnej farbe majú mriežkovaný tmavohnedý vzor. Ďalším typickým znakom je, že má čiernu škvrnu oka s bielym stredom a to na hornej strane predných krídel v blízkosti špičky krídla. Trochu za stredom krídla, má aj malé čierne očné škvrny s bielymi stredmi na hornej strane zadných krídel.

Spodná strana predných krídel má tiež rovnakú oranžovo-hnedá farbu. Aj s rovnakou očnou škvrnou ako na hornej strane. Zadné krídla su naspodu zasa svetlošedohnedé s hnedými očnými škvrnami aj s čiernym okrajom a bielym jadrom.

Dospelé húsenice majú jasne zelenúj farbu a biele pozdĺžne čiary sú často len slabo naznačené. Húsenice všetkých vekových kategórií majú krátke, ale nie príliš husté chĺpky.

Rozpätie krídel 40 mm až 52 mm, dĺžka húsenice maximálne približne 25 mm.

Biotop:

Očkáň múrový nie je vyberavý. Motýle nájdeme na skalnatých svahoch s trávnatým porastom a v roklinách, ale aj na lesných čistinkách, okrajoch lesov či na lúkach s množstvom poľných kvetov.

Doba letu:

Dospelé motýle lietajú od konca marca do konca októbra.

Húsenice prvej generácie možno nájsť približne od júna a húsenice druhej generácie od augusta/septembra až do jesene. V teplých rokoch má tento motýľ niekedy aj tretiu generáciu.

Očkáň múrový má na naśom území dve generácie.

Tento druh motýľa prezimuje ako húsenica.

Potrava:

Húsenice obľubujú rôzne trávy. Často ich nájdeme na reznačke laločnatej (Dactylis glomerata) a kostrave ovčej (Festuca ovina).

Motýle pijú nektár na ďatelinách (Trifolium), vrbici (Lythrum salicaria) alebo bodliak (Cirsium a Carduus.

Motýle sa obzvlášť radi zdržiavajú na kamenistej alebo skalnatej pôde a sedia tam na slnku. Pretože si často vyberajú aj kamenné múry ako svoje bidlá, odzrkadlilo sa to aj na ich slovenskom názve.

Motýle na slovensku

Ohniváčik čiernokrídly – Lycaena phlaeas

Ohniváčik čiernokrídly

Ohniváčik čiernokrídly je pribuzný k modráčikom. Samozrejme farba je teraz, ako naznačuje aj meno, iná. Krídla má nápadne oranžovo-červené.

Popis:

Obe pohlavia ohniváčika čiernokrídleho sa svojím vzhľadom nelíšia. Na hornej strane sú ich predné krídla oranžovo-červené s typickým širokým, tmavohnedým pásom na okraji a niekoľkými malými, tmavými a hranatými škvrnami v oblasti medzi okrajovým pásom a stredom krídla na hornej strane predných krídel.

Zadné krídla má na vrchu tmavohnedé. V zadnej vonkajšej časti majú oranžový pás a v hnedej oblasti zadných krídel sú jemné tmavé škvrny a krátke pruhy. Okraj zadných krídel malého medeného motýľa má vlny.

Spodnú stranu predných krídel majú podobná ako vrchnú, ale odtieň je viac sivý ako hnedý. Celkovo má na spodu farbu matnejšiu, ako na vrchu. Spodok zadných krídiel má v nenápadnej sivohnedej farbe, pričom pri zadnom okraji má tiež niekoľko vyblednutých tmavých škvŕn a pásik posiaty oranžovou farbou.

Húsenice ohniváčika čiernokrídleho majú zelenú základnú farbu s mierne tmavšou pozdĺžnou čiarou na chrbte. Občas sa objavia exempláre, ktoré majú odtieň farby viac do žlta, respektíve húsenice s ružovou strednou čiarou na chrbte a podobne sfarbenými jednotlivými čiarami na bokoch. Majú tiež veľmi jemné ochlpenie .

Rozpätie krídel 22 mm až 27 mm, dĺžka húsenice maximálne cca 15 mm.

Biotop:

Ohniváčik čiernokrídly vyhľadáva otvorené alebo riedko porastené krajiny. Tieto motýle možete preto vidieť aj na úhoroch, ruderálnych oblastiach, pieskoviskách a iných piesočnatých oblastiach vrátane vresovísk.

Doba letu:

Ohniváčik čiernokrídly lieta v troch až štyroch generáciách. a to od marca až do konca októbra.
Húsenice tohto druhu motýľa možno pozorovať vo voľnej prírode od leta do jesene a po prezimovaní v štádiu mladej húsenice opäť od marca.

Potrava:

Najdôležitejšími kŕmnymi rastlinami húseníc malého medeného motýľa sú rôzne druhy šťavelov (Rumex). Obľúbený je najmä šťaveľ malý (Rumex acetosella).
Dospelé motýle pijú nektár na vratiči obyčajnom (Tanacetum vulgare), dúške vajcovitej(Thymus pulegioides), oregane obyčajnom (Origanum vulgare) a konopáči obyčajnom(Eupatorium cannabium).
Samce tohto druhu motýľa majú teritoriálne sklony, bránia svoje územie pred ostatnými samcami ohniváčika. V území netolerujú ani iné aj oveľa väčšie druhy, ako je napríklad babôčka pávooká (Aglais io).

Motýle na slovensku

Kéria japonská – Kerria japonica

Kéria japonská, ker kvitnúci na jar.

Kéria japonská rastie takmer všade, na svetle aj v tieni. Ideálny je ale polotieň, na horúcom slnku kvety veľmi skoro blednú. Patrí medzi ružovité rastliny, občas sa aj nazýva „Zlatá ruža“

Je viacero variantov, najčastejšie sa v predzáhradkách objavuje odroda Plenifora so zloženými kvetmi. Pozor s takýmito majú problém včely, okolo nich budú lietať len malé druhy samotárok, ktoré sa prepracujú až k nektáru . Existuje aj odroda Simplex, ktorá má kvety jednoduché, ale o to väčšie..

c) Marco Grandis, https://www.inaturalist.org/photos/244411204

Kéria kvitne v apríli, niekedy ale dôjde aj ku druhému kvitnutiu od augusta.

Rastlina dobre rastie vo všetkých pôdnych podmienkach, neobľubuje vápno a premokrenie, ale ani úplné vyschnutie. – má totiž plytké korene.

Výsadba:

Pri výsadbe, ideálne na jar, sa odporúča pre dobrý rast kríka kérie koreňový bal dôkladne zaliať. Kéria sa môže pestovať ako solitér, ale aj ako voľný živý plot, V plotoch sa sadí od seba na 50 centimetrov . Pri rýchlorastúcej kérii japonskej treba určite myslieť na koreňovú bariéru. Rastlina vytvára veľa behúňov a môže sa rýchlo šíriť v pôde bohatej na živiny.

Nenáročný krík kérie by nemal byť hnojený vôbec. Rastlina môže prosperovať aj napriek relatívne zlým podmienkam a nepotrebuje žiadne ďalšie hnojivo v normálne na živiny bohatej pôde. Ak ker dostáva priveľa živín, má tendenciu prerastať a obmedzuje kvitnutie.

Dôležitý je pravidelný rez. Ak sa kéria sa nezrezáva, rastlina sa začne nekontrolovateľne rozrastať. Neostrihaný ker sa vo vnútri začína stávať holým a len vďaka mnohým behúňom sa javí ako silný a veľký. Pri pravidelnom reze zostáva rastlina rovnomerne silná, kompaktná a kvitnúca. rez sa robí krátko po odkvitnutí aby rastlina mala čas vytvoriť nové výhonky, na ktorých v ďaľšej sezóne nasadí kvety.

Prezimovanie:

Kríky kérie sú mrazuvzdorné do -20 stupňov a v našich zemepisných šírkach nevyžadujú žiadnu špeciálnu zimnú ochranu.

Rozmnožovanie:

Rozmnožovanie kérie japonskej je ľahké. Rastlina pravidelne vytvára zakorenené výhonky, ktoré možno ľahko oddeliť od kríka a presadiť na iné miesto. Odnože sa len vykopú aj s plytkými korenmi a zasadia.

Kériu japonskú je možné rozmnožiť aj pomocou zrezaných výhonkov, ktoré zvyčajne získate pri pravidelnom reze po období kvitnutia. Odrezané výhonky vytvoria korene aj vo vode. Výhonky sa však môžu jednoducho vložiť do pôdy priamo po reze. Určite aspoň časť z nich zakorení aj sama.

Perlovec striebristopásavý – Argynnis paphia

Perlovec striebristopásavý

Perlovec striebristopásavý má typický úzky striebristý pás na spodnej strane zadných krídel. Vyhovujú mu okraje lesov.

Popis:

U nás patrí tento perlovec medzi väčšie motýle. Obe pohlavia sa mierne líšia svojim sfarbením. Samce majú hornú stranu oboch párov krídel jasne oranžovú s hnedými škvrnami a hnedými pruhmi.

Samice majú na hornej strane krídel tmavšie oranžové až slabo zelenkasté základné sfarbenie. Na krídlach majú hnedé škvrny, ale žiadne pruhy.

Obe pohlavia majú spodnú stranu predných krídel svetlooranžovú. Spodné strany zadných krídel majú sfarbené do sivozelenej farby. Typickým je aj pre úzky striebristý pás, ktorý sa tiahne od predného okraja k vnútornému okraju na spodnej strane zadných krídel.

Okrem vyššie opísanej formy dospelého motýľa existujú aj poddruhy s mierne odlišným sfarbením a farebnými variáciami. Jedince patriace k poddruhu majú sú horné strany krídel sivostrieborné a nie oranžové.

Húsenice majú základnú farbu tmavohnedú. Telo pokrývajú hnedo oranžové tŕne, pričom cez telo sa tiahnu dve tenke žlto-oranžové línie. Priamo za hlavou majú húsenice pár čiernych , o niečo dlhších tŕňov. Tieto smerujú dopredu.

https://www.inaturalist.org/observations/164387536

Rozpätie krídel cca 55 mm až 65 mm, dĺžka húsenice maximálne 38 mm.

Biotop:

Perlovec striebristopásavý obľubuje slnečné, otvorené okraje lesov, lesné cesty a čistinky s kvetmi alebo kríkmi aj lúky obklopené lesom. Motýle sa zriedka nachádzajú mimo lesov alebo mimo ich okrajov.

Doba letu:

Dospelé motýle možno pozorovať od júna do augusta. Húsenice sa objavujú od konca leta a schovávajú sa na jeseň. Od marca nasledujúceho roku sú opäť aktívne až do apríla/mája a nakoniec sa zakuklia.

Perlovec stribristopásavý má každý rok jednu generáciu.

Tento druh motýľa prezimuje ako húsenica.

Potrava:

Potravou húseníc perlovca striebristopásavého sú rôzne druhy fialiek (Viola). Dospelé motýle s obľubou sajú nektár z kvetov ostružiny (Rubus), hlaváča(Scabiosa) a bodliakov (Carduus a Cirsium). Často tam sedia dlho a pijú, a preto ich možno ľahko pozorovať.

Motýle na slovensku

Modráčik obyčajný – Polyommatus icarus

Modráčik obyčajný

Modráčik obyčajný má na spodnej strane krídel malé čierne bodky s bielymi okrajmi. Okrem toho oranžovo sfarbené škvrny zdobia oblasť pri zadných okrajoch krídel.

Popis:

Modráčik obyčajný sa líši svojim vzhľadom podľa pohlavia. Samce spoznáte podľa toho, že vrchnú stranu krídel majú výrazne modrej farby, niekedy je farba modrofialová. Samice majú hornú stranu krídie hnedý a majú malé, individuálne sa meniace množstvo modrej. Vyznačujú sa tiež oranžovými škvrnami umiestnenými na hornej strane zadných krídel blízko ich zadného okraja.

Obe pohlavia majú na spodnej strane sivohnedú základnú farbu. Sú na ňom malé čierne bodky a čiary, ktoré sú načrtnuté bielou farbou. Okrem toho oranžovo sfarbené škvrny zdobia oblasť pri zadných okrajoch krídel.

Húsenice modrého majú zavalité, sploštené telo. Ku koncu brucha sa telo zužuje. Telo je zelené a má len bledozelenkastú kresbu. Má tiež krátke, zježené chlpky.

Pozor: V strednej Európe žije množstvo motýľov, ktoré sa navzájom veľmi podobajú a patria do čeľade modráčikov.

Rozpätie krídel 25 mm až 30 mm, dĺžka húsenice maximálne cca 13 mm.

Biotop:

Tento druh modráčika nie veľmi závislý od jedného typu biotopu. Motýle sa nachádzajú v suchých aj vlhkých biotopoch, aj keď uprednostňujú otvorené priestranstvá. Druh možno pozorovať na nehnojených lúkach bohatých na kvety, na násypoch, priehradách a na otvorených poliach. Vyskytujú sa aj na ruderálnych plochách, v parkoch a niektorých záhradách, žijú aj na bodliakových a slatinných lúkach.

Doba letu:

Dospelé motýle lietajú od konca apríla do septembra, každý rok zvyčajne v dvoch generáciách.

Húsenice možno zvyčajne pozorovať v júli a auguste.

Tento druh motýľa prezimuje ako húsenica.

Potrava:

Húsenice tohto druhu motýĺa sa kŕmia rôznymi bôbovitými rastlinami (Fabaceae), medzi ktoré patrí lucerna kosákovitá (Medicago falcata), ďatelina plazivá (Trifolium repens), ďatelina roľná (Trifolium arvense) ale aj ľadenec rožkatý (Lotus corniculatus).

Dospelé motýle navštevujú rôzne druhy rastlín, aby pili nektár. Vyskytujú sa okrem iného na bodliakoch (Cirsium a Carduus), orgovánu obyčajnom (Origanum vulgare), materinej dúške (Thymus pulegioides), nevädzi (Centaurea jacea) a rozchodníku vzpriamenom (Hylotelephium telephium).

Motýle na slovensku

Ostrôžkár brestový – Satyrium w-album

Ostrôžkár brestový

Ostrôžkár brestový nie je viazaný na konkrétne stanovište. Dôležitá je prítomnosť brestu. Rozlišovacím znakom tohto druhu je biele W, ktoré tvorí bielu čiaru na spodnej strane zadných krídel.

Popis:

Ostrôžkár brestový má krídla na hornej strane tmavošedohnedej farby a vo vnútornej, zadnej časti zadných krídel v takzvanom análnom uhle je náznak oranžovej škvrny. Samce tiež vykazujú oranžový pás na hornej strane zadných krídel, ktorý prebieha blízko okraja.

Základnú farbu spodnej strany krídel má sivohnedú. Tenká biela čiara zdobí spodnú stranu predných aj zadných krídel. Na druhom z nich tvorí W, ktoré je pre tento druh typické. Okrem toho je pri okraji na spodnej strane zadných krídel oranžový pás, ktorý sa odborne nazýva submarginálny pás.
Húsenice majú základnú farbu bledozelenú. Na tele majú svetloružové alebo tmavozelené šikmé pruhy a v strede chrbta tmavý, zvyčajne zelený pruh.

Rozpätie krídel 25 mm až 35 mm, maximálna dĺžka húsenice približne 15 mm až 17 mm.

Biotop:

Ostrôžkár brestový vyhľadáva listnaté , aj zmiešané lesy, kde rastie brest. Prítomnosť brestu je nutnou podmienkou.

Doba letu:

Dospelé motýle ostrôžkára brestového lietajú od polovice júna do začiatku augusta. Keďže sa však motýle väčšinou zdržiavajú v korunách stromov, je ťažké ich pozorovať.

Húsenice možno nájsť od konca zimy do mája. Motýľ lieta v jednej generácii ročne. Tento druh motýľa prezimuje ako vajíčko.

Potrava:

Tri druhy brestu pôvodom zo strednej Európy slúžia ako kŕmne rastliny pre húsenice ostrôžkára brestového. Živia sa preto brestom horským (Ulmus glabra), brestom hrabolistým (Ulmus minor) a brestom väzovým (Ulmus laevis).

Choroby spôsobená hubou zhoršila potravnú situáciu húseníc tohto denného druhu motýľa. Sadia sa nové hybridy brestu, ktoré majú odolnosť voči tejto hube. Zatiaľ nie je známe, či môžu húsenice ostrôžkára brestového využívať tieto stromy ako kŕmne rastliny.

Dospelé motýle tohto druhu len zriedkavo pijú nektár. Keď navštívia kvety, okrem iného hľadajú bodliaky (Cirsium) a starček (Senecio).

Motýle na slovensku

Dúhovec väčší – Apatura iris

Dúhovec väčší

Dúhovec väčší obľubuje svetlé lužné lesy a zmiešané listnaté lesy.
Krídla samcov sa z určitých uhlov pohľadu lesknú jasne modrou farbou, čo je spôsobené lomom svetla.

Popis:

Dúhovec väčší má základnú farbu vrchnej strany krídel čiernohnedú. Na predných krídlach má niekoľko bielych škvŕn rôznych veľkostí usporiadaných v radoch. Smerom k okraju má na každom z predných krídel aj tmavú škvrnu, ktorá však väčšinou veľmi nekontrastuje s okolitým základným sfarbením. Biely pás zdobí stred zadných krídel. V zadnej časti pri okraji každého zadného krídla má tiež čiernu škvrnu s oranžovým až oranžovo-hnedým okrajom. Na koncoch zadného krídla má malé oranžové plochy.

Samce motýľov dúhovca vykazujú efekt lomu svetla na strane krídel. Tento je spôsobený malými vzduchovými komorami v šupinách krídel. Krídla sa tak z určitých uhlov pohľadu jasne trblietajú na modro. Tento efekt sa u samíc nevyskytuje, a preto sú ich krídla zo všetkých uhlov čiernohnedé.

Na spodnej strane majú krídla oboch pohlaví gaštanovohnedú farbu s olivovo-sivou kresbou. Podobne ako na horných stranách, aj na spodnej strane krídel má biele škvrny a pásy. Okrem toho spodnú stranu každého predného krídla zdobí čierna škvrna s modrastým stredom a širokým oranžovým okrajom. Dúhovec má na zadných krídlach miernu očnú škvrnu. Je malá a čierna, jej jadro je modrasté.

Húsenice dúhovca majú zelenú farbu, pričom žlté čiary prechádzajú touto dosť výraznou základnou farbou s orientáciou šikmo dozadu. Húsenice tohto druhu motýľa majú dva typické rohy na hlave a telo, ktoré sa smerom dozadu zužuje.

Rozpätie krídel 55 mm až 70 mm, maximálna dĺžka húsenice cca 42 mm.

Biotop:

Dúhovec väčší preferuje svetlé lužné lesy a zmiešané listnaté lesy. Pre motýle je dôležité, aby tam boli vŕby (Salix). Tieto stromy majú veľký význam ako kŕmne rastliny pre húsenice.

Doba letu:

Dospelé motýle možno pozorovať od polovice júna do polovice augusta. Húsenice možno pozorovať od augusta do jesene. Po zimnom spánku sa zvyčajne opäť aktivujú v apríli, kým sa najneskôr v júni zakuklia.

Dúhovce väčšie majú každý rok jednu generáciu.

Potrava:

Húsenice dúhovca väčšieho preferujú ako kŕmne rastliny vŕby so širokými listami, najmä vŕbu rakytovú (Salix caprea),

Dospelé motýle môžete vidieť sedieť na zemi a nasávať tekutinu na vlhkých miestach. Na pitie vyhľadávajú zvieracie výkaly alebo moč, ako aj zdochliny, ako aj oblasti, kde predtým na zem kvapkal benzín. V tomto majú zvláštnu záľubu… 🙂

Samice poletujú hlavne v korunách stromov a na zemi ich vídať len zriedka.

Motýle na slovensku

Perlovec veľký – Argynnis aglaja

Perlovec veľký

Perlovec veľký žije vo svetlých lesoch aj na otvorených priestranstvách na lúkach, vresoviskách a rumoviskách. Je to jeden z najväčších predstaviteľov tohto rodu.

Popis:

Ako už názov napovedá, motýľ veľký je jedným z najväčších predstaviteľov čeľade motýľov v strednej Európe spolu s ešte pôsobivejším perlovcom striebristopásym(Argynnis paphia).

Perlovec veľký má hornú stranu krídel oranžovú až žltohnedú s čiernymi škvrnami a priečnymi pásmi. Krídla má na okrajoch široko ohraničené tmavými čiarami. Za týmto švom má trojuholníkové škvrny usporiadané v rade. Zasahujú do čierneho okraja.

Spodné strany zadných krídel má žltohnedé. Vo vnútornej oblasti pri báze krídla, ktorá sa nazýva aj bazálna polovica, sa ich sfarbenie javí ako zelenkavé. Existuje aj niekoľko svetlých perleťových škvŕn, ktoré sú pre motýle tohto radu charakteristické. Na vonkajšom okraji spodnej strany zadných krídel má tiež svetlé škvrny usporiadané v rade. Naproti tomu predné krídla má na spodnej strane oranžové s niekoľko čiernymi škvrnami.

Samce spoznáte podľa jedného detailu: v zadnej časti ich predných krídel sa na troch mierne rozšírených pozdĺžnych žilách nachádzajú pachové šupiny. Samiciam chýbajú.

Húsenice perlovca veľkého majú čiernu farbu. Po stranách majú malé bodky usporiadané v radoch, v oranžovo-červenej farbe. Typické má aj dlhé, čierne a rozvetvené tŕne na tele.

Rozpätie krídel cca 50 mm až 55 mm, dĺžka húsenice maximálne 38 mm.

Biotop:

Perlovec veľký obľubuje riedke lesy aj otvorené priestranstvá. Žije na lúkach, vresoviskách a rumoviskách a občas sa vyskytuje aj na suchých trávnatých porastoch. Zvyčajne uprednostňuje stanovištia s alkalickými pôdami.

Doba letu:

Dospelé motýle možno pozorovať od júna do augusta. Húsenice sa objavujú od konca leta, ale sú zriedka viditeľné. Po vyliahnutí zožerú škrupinu vajíčka a potom sa okamžite stanú neaktívnymi a začnú zimovať. Perlovec veľký totiž zimuje vo veľmi skorom štádiu lariev. Približne od marca alebo apríla nasledujúceho roku sú húsenice opäť aktívne, kým sa nezakuklia.
Motýľ lieta v jednej generácii ročne.

Potrava:

Húsenice sa živia na rastlinách rôznych druhov fialiek.
Dospelé motýle pijú nektár z rôznych rastlín, vrátane štetky planej (Dipsacus fullonum), bodliakov (Carduus) a červenej ďateliny (Trifolium pratense).

Populácia tohto motýľa žiaľ v posledných rokoch klesá.

Motýle na slovensku

Žltáčik ranostajový- Colias hyale

Žltáčik ranostajový a žltáčik podkovkový

Žltáčik ranostajový a žltáčik podkovkový sú dva veľmi podobné a blízko príbuzné druhy. Bez mikroskopického vyšetrenia reprodukčných orgánov je ťažké rozlíšiť tieto dva druhy motýľov.

Popis:

Oba druhy vyzerajú veľmi podobne.

Samec žltáćika ranostajového má základná farba žltá, samice tohto druhu majú farbuje žltobielu. Pre tento druh motýľa je typické, že obe pohlavia majú na hornej strane krídel prašný tmavohnedý až čierny okrajový pás. Na zadných krídlach je užší ako na predných.

Na predných krídlach majú motýle v prednej časti čiernu škvrnu, ktorú možno vidieť na hornej aj spodnej strane. Okrem toho majú samce na hornej strane zadných krídel oranžovo sfarbenú škvrnu s červeným okrajom. Toto miesto je však svetlé a na spodnej strane má červený okraj. Môže sa tiež rozdeliť na dve časti červeným okrajom, čo vytvára dojem „8“. Samice tiež majú túto oranžovú škvrnu na hornej strane zadných krídel, ale v ich prípade nie je ohraničená červenou farbou. Celkovo má motýľ veľlkú variabilitu vzľadu.

Vzhľad oboch pohlaví žltáčika podkovkového je takmer identický s predtým opísaným druhom. Tento druh motýľa je navyše veľmi variabilný aj svojím vzhľadom, preto je rozlíšenie mimoriadne komplikované a vyžaduje si použitie mikroskopu.

Húsenice žltáčika ranostajového aj žltáčika podkovkového majú zelenú farbu. Na každej strane tela majú úzky žlto-oranžový prúžok.

Po druhom svleku však húsenice oboch druhov už nevyzerajú rovnako. Stále majú zelenú farbu, ale húsenice žltáčika podkovkového majú štyri žlté čiary s čiernymi bodkami, zatiaľ čo húsenice žltáčika ranostajového majú len dve úzke bočné čiary.

Rozpätie krídel žltáčika ranostajového: 35 mm až 45 mm, dĺžka húsenice : maximálne asi 32 mm až 35 mm. Samce sú o niečo menšie ako samice.

Rozpätie krídel žltáčika podkovkového: 45 mm až 50 mm, dĺžka húsenice okolo 32 mm až 35 mm.

Biotop:

Žltáčik ranostajový sa zvyčajne vyskytuje v kultivovanej krajine. Uprednostňuje lietanie nad otvorenými plochami, ako sú lúky s ďatelinou a lucernou Ppotuluje aj po sadoch, vlhkých lúkach a chudých a suchých trávnatých porastoch.

Žltáčik podkovkový preferuje vápenaté, suché trávnaté porasty. Možno ich nájsť aj na suchých okrajoch kríkov a okrajoch lesov, ak je v blízkosti dostatok živných rastlín pre húsenice.

Doba letu:

Dospelé motýle lietajú od mája do septembra, niekedy do októbra.

Húsenice sa v prírode vyskytujú od apríla do októbra.

Tieto druhy motýľov lietajú v dvoch až troch generáciách ročne.

Oba druhy prezimujú ako kukla.

Dospelé motýle oboch druhov pijú nektár z rôznych rastlín. Vyskytujú sa okrem iného na ďateline lúčnej (Trifolium pratense), lucerne (Medicago sativa) a nevädzi (Centaurea jacea).

Húsenice žltáčika ranostajového sa kŕmia napríklad lucernou, ľadencom rožkatým (Lotus corniculatus), ranostajom pestrým (Securigera varia) a ďatelinou. Naproti tomu húsenice žltáćika podkovkového žijú výlučne na vike korunkovej a podkovke chlpatej (Hippocrepis comosa), od čoho sú odvodené aj názvy oboch druhov motýľov.

Motýle na slovensku

Modráčik krušinový – Celastrina argiolus

Modráčik krušinový

Modráčik krušinový má svetlomodré krídla. Spodné strany má svetlo belavo-modré s čiernymi škvrnami. Uprednostňuje listnaté lesy, kde ho možno nájsť na slnečných okrajoch ciest, okrajoch čistiniek alebo okrajoch lesov.

Popis:

Vzhľad oboch pohlaví je takmer totožný. Hornú stranu oboch párov krídel majú samce aj samice svetlomodrú. Na rozdiel od samcov toto modré sfarbenie u samíc nepresahuje až po okraj. V týchto prípadoch obklopuje modrú oblasť tmavošedá až čierna. Okrem toho majú samice druhej generácie na hornej strane krídel širší tmavý okraj ako samice prvej generácie.

Aj spodné strany oboch párov krídel majú samce aj samice sfarbené rovnako, do svetlej belavomodrej farby. Nad týmto základným sfarbením je vzor čiernych škvŕn, ktorých usporiadanie je pre tento druh motýľa typické.

Húsenice majú bledozelenú farbu. Na bokoch a chrbte majú ružové zvislé pruhy. Okrem zelených sa občas vyskytujú aj húsenice ružovo sfarbené.

V strednej Európe žije množstvo motýľov z čeľade Lycaenidae, z ktorých niektoré vyzerajú veľmi podobne. Identifikácia na úrovni druhu je zvyčajne možná, ak sa podrobne preskúma spodná strana krídla.

Rozpätie krídel 20 mm až 30 mm, maximálna dĺžka húsenice cca 14 mm až 17 mm.

Biotop:

Modráčik krušinový žije v listnatých lesoch. Tam ho nájdete napríklad na slnečných okrajoch ciest, okrajoch čistiniek alebo na okrajoch lesov. Najradšej obýva vlhké až polosuché lesy. Ale tento druh motýľa možno niekedy nájsť aj v pomerne suchých biotopoch, ako sú vresoviská, parky, záhrady a suché pasienky.

Doba letu:

Dospelé motýle lietajú od konca apríla do septembra, no v teplých oblastiach sa môžu objaviť už v marci. Húsenice sa zvyčajne vyskytujú v prírode v júli a auguste a o niečo neskôr na jeseň. Máva dve generácie do roka. Tento druh motýľa prezimuje ako kukla.

Potrava:

Húsenice tohto druhu motýľa sa živia okrem krušiny (Frangula) aj listami ostružín (Rubus), rešetliaka (Rhamnus), ríbezlí (Ribes), či jabloní (Malus) . Stále častejšie sa vyskytuje v záhradách.

Dospelé motýle vyhľadávajú celý rad rastlín na pitie nektáru, vrátane černíc a kríkov budlejí (Buddleja davidii).

Motýle na slovensku